czsky/sk/constellation/ursa major.md

name	created_by	created_date	updated_by	updated_date
Veľká medvedica (Ursa Maior)	8mag	2020-03-29 11:30:39.499973	8mag	2020-03-30 19:02:08.134345

Veľká medvedica je jedným z najstarších a dnes možno najznámejších súhvezdí, ktorého súčasťou je nápadný obrazec siedmich jasných hviezd nazývaný Veľký voz. V staršom ponímaní sa za Veľký voz pokladala iba časť súhvezdia, ktorú tvorí sedem hlavných hviezd α (1,79mag), β (2,37mag), γ (2,44mag), δ (3,31mag), ε (1,77mag), ζ (2,09mag), η (1,86mag) Ursae Maioris a súhvezdie sa ako celok zvyklo takmer vo všetkých jazykoch označovať ako Veľká medvedica, podľa latinského názvu Ursa Maior. Dnes sa často stretneme so zaužívaným pomenovaním Veľký voz, ktoré sa však vzťahuje na celé súhvezdie. V dnešnej „modernej“ Amerike je obrazec známy ako Veľká naberačka – Great Dipper. Nápadné zoskupenie Veľkého voza nie je celkom čírou náhodou takýmto usporiadaním jednotlivých stálic. Všetky hviezdy s výnimkou Dubhe a Benatnash sú od nás takmer rovnako vzdialené – 74 až 80 svetelných rokov a sú súčasťou, teda vlastne jadrom tzv. „medvedieho prúdu“, rozptýleného zoskupenia hviezd, ktoré sa vo vesmírnom priestore spolu pohybuje rovnakým smerom. Do tohto prúdu patria popri niekoľkých menej jasných hviezdach v tej istej časti oblohy – 37, 38, 78, 80 UMa a 21 Leo Minoris – aj niektoré ďalšie hviezdy, ktoré sa nachádzajú na celkom iných miestach nebeskej klenby a majú veľmi podobný pohyb priestorom. Patrí k nim napríklad Sírius z Veľkého psa, Gemma zo Severnej koruny, δ a ζ Leonis, β Eridani, δ Aquarii, γ Ceti, α Ophiuchi, ι Cephei, β Aurigae. Keďže ich však v priestore delí od seba i niekoľko stoviek svetelných rokov, nemôžeme medvedí prúd považovať za otvorenú hviezdokopu. Jeho stred leží od nás zhruba 75 svetelných rokov, čím je naším najbližším fyzickým zoskupením hviezd, tak blízkym, že ho na oblohe vôbec nevnímame pohromade. Vo vesmíre jeho jadro zaberá oblasť zhruba 32 x 12 svetelných rokov. Slnko, ktoré k nemu ale nepatrí, leží zhruba na jeho okraji. Medvedí prúd sa pohybuje vzhľadom k Slnku rýchlosťou asi 15 km/s smerom k bodu, ktorý je približne na rozhraní súhvezdí Strelca a Kozorožca.

V polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia si astronómovia prvýkrát vážnejšie uvedomili pri analyzovaní záberov Palomarskej prehliadky oblohy, že obloha v neďalekej blízkosti severného nebeského pólu je zakrytá málo známym prachovým komplexom. Niektoré prachové mraky boli neskôr katalogizované B. T. Lyndom a popísané Alanom Sandagem. Koncom deväťdesiatych rokov IRAS a DIBHE, dva satelity s FIR (far infrared) senzormi, zhromaždili množstvo informácií, ktoré konečne odhalili celkový rozsah celého fenoménu. Detailne vyhotovené mapy ukazujú, že od galaktickej roviny sa zhruba smerom k severnému galaktickému pólu tiahne rozsiahle množstvo prachu (pokrýva súhvezdia Veľkej a Malej medvedice, Cephea, Žirafy a Rysa), vo vzdialenosti asi 300 pc od nej. Hoci sú na mnohých miestach hmloviny veľmi slabé, nie sú rovnaké a tvoria husté mraky, zväzky, filamenty a iné rozoznateľné štruktúry, ktorým by sa mala venovať zvýšená pozornosť. Ako dôležitá súčasť medzihviezdneho materiálu, skladajú sa z prachových častíc, vodíka, kysličníka uhoľnatého a ďalších zložiek.

Tieto hmloviny sú unikátne navyše v tom, že neodrážajú, nerozptylujú alebo nesvietia vďaka individuálnej hviezde alebo hviezdokope (čo je vlastnosť väčšiny hmlovín v rovine našej Galaxie). Správne povedané, tieto hmloviny môžeme vidieť vďaka tomu, že odrážajú svetlo a sú ionizované celkovým výkonom všetkých hviezd Mliečnej cesty! Majú tak reflexné (prach rozptyluje modré svetlo), ako aj emisné charakteristiky (ERE – červená emisia, pásmo 600–1000 nanometrov). Skrátene povedané, tmavé hmloviny neďaleko galakticého rovníka vďaka Mliečnej ceste svietia! Možno to nie je až také prekvapujúce, ale história vizuálneho pozorovania siaha v tomto prípade ďaleko do minulosti. Ak sa vtedy totiž niekto o tento špecifický obor seriózne zaujímal, mal pravdepodobne možnosť všimnúť si na oblohe aj veci, ktoré nám vďaka svetelnému znečisteniu unikajú. William Herschel v roku 1811 zostavil zoznam 52 oblastí pozadia oblohy, ktoré na neho pôsobili hmlistým dojmom. Severozápadne od galaxie M82 popisuje 1,6 stupňov veľkú oblasť pokrytú belavou hmlovinou. V roku 2004 si jeden amatérky astronóm na svojej fotke vyhotovenej na diaľku kontrolovaným ďalekohľadom umiestneným v horách Nového Mexika všimol v blízkosti galaxií M81–82 matnú šmuhu, ktorá sa dnes stotožňuje s hmlovinou Vulkán, najjasnejšou časťou celého tohto komplexu, pravdepodobne ležiacou aj v dosahu skúseného pozorovateľa.