3.3 KiB
| name | rating | references | created_by | created_date | updated_by | updated_date |
|---|---|---|---|---|---|---|
| Veľká hmlovina v Orióne | 10 | 8mag | 2020-03-29 11:30:33.491475 | 8mag | 2020-03-30 19:01:56.520533 |
Táto nádherná hmlovina je pravdepodobne najobľúbenejším cieľom pozorovateľov vzdialeného vesmíru, či už začiatočníkov alebo pokročilých astronómov-amatérov. Vo svojom ďalekohľade si ju síce nevšimol Galileo, ale v tom období, niekedy medzi rokmi 1610 až 1611 padla do pozornosti Nicholasovi Peirescovi, ktorého pozorovací záznam neskôr nasledovali pozorovania Cysatusa z roku 1618. Prvé podrobnejšie nákresy, ktoré obsahovali i oblasť Trapézu, vyhotovil v roku 1656 Christian Huygens. Charles Messier priradil hmlovine vo svojom „kometárnom katalógu“ 4. marca 1769 číslo 42. Oblasť neskôr pozoroval William i John Herschel. Prvá úspešná fotografia hmloviny sa podarila v roku 1880 Henrymu Draperovi, použitím 11-palcového refraktora.
Veľká hmlovina v Orióne je iba najjasnejšou a poprednou časťou rozsiahleho komplexu plynovo-prachovej hmoty a neutrálneho vodíka so stopami mnohých ďalších molekúl, ktorý pokrýva väčšinu tejto oblasti. Celý tento útvar temných a jasných hmlovín, hviezd a neviditeľných objektov začína niekde u Rigela vo vzdialenosti asi 900 svetelných rokov od Slnka a koncí až pri samotnej M42, vzdialenej zhruba 1 600 svetelných rokov. Nachádzajú sa v nej horúce O hviezdy, premenné hviezdy typu T Tauri, mnohé infračervené objekty ako chladný Becklinov-Neugebauerov objekt (vznikajúca protohviezda) či Kleinmanova-Lowova hmlovina (kolabujúci mrak) a rodiace sa hviezdy. Do kompexu patrí v podstate všetko, čo v tejto oblasti môžeme ďalekohľadom vidieť: NGC 1973, 1975, 1977, 1980, 1982, M43, M78, IC 434, B33 a pod.
Hmlovina pochopiteľne nevydáva vlastné svetlo, ale ju osvetlujú horúce hviezdy Trapézu. Hlavne tá najjasnejšia zložka je tak horúca, že jej ultrafialové fotóny ohrievajú okolitý vodík na teplotu niekoľko tisíc stupňov, ktorý potom sám svieti. A prečo je na fotografiách červená? Vodík totiž svieti predovšetkým v spektrálnej čiare H-alfa, ktorá sa nachádza v červenej oblasti spektra, na vlnovej dĺžke 656,3 nanometra. Podobne je tomu tak napríklad v Rozete, Lagúne či Orlej hmlovine. Za samotnou M42 sa nachádza rozsiahly temný molekulový oblak, v ktorom ešte stále vznikajú nové hviezdy. Tie najmladšie majú iba 100 000 rokov, zrod ďalších prebieha i v súčasnosti. Veď nie nadarmo sa hmlovina označuje za kolísku hviezd.
Veľká hmlovina v Orióne zaberá na oblohe asi jeden stupeň a je najkrajším príkladom emisnej hmloviny viditeľnej v Európe. V triédri 10×50 je jej najjasnejšou časťou úsek, do ktorého sa zo severu zarezáva nápadný tmavý záliv nazývaný Sinus Magnus, ale viditeľné sú i slabšie okrajové partie. V hmlovine je zreteľné množstvo ďalších detailov, vrátane úzkeho výbežku z východnej strany, smerom k južne položenej ι Orionis. Celkový tvar hmloviny môže pripomínať letiaceho netopiera. V malom ďalekohľade sú jeho hlava a zobák oddelené od ostatnej časti tela tmavou líniou, oko netopiera vyznačuje hviezda 10. magnitúdy. Trapéz je pozorovaný v centrálnej časti a θ2 Orionis je umiestnená blízko hlavného, juhovýchodného krídla.