czsky/sk/dso/M/M45.md

name	rating	references	created_by	created_date	updated_by	updated_date
Melotte 22 - Plejády	10		8mag	2020-03-29 11:30:33.334297	8mag	2020-03-30 19:01:56.942024

Otvorená hviezdokopa známa aj pod názvom „Kuriatka“ či „Sedem nebeských sestier“. Možno najkrajšia otvorená hviezdoka na celej oblohe – je jedno či sa na ňu pozeráme voľným okom, triédrom či ďalekohľadom. Aj počas priemerných pozorovacích podmienok v mestách pri splne Mesiaca by sme mali v Plejádach na prvý pohľad voľným okom rozlíšiť šesť hviezd. Najjasnejšou z nich je modrobiely obor Alcyone (η Tau – 2,87mag), potom nasleduje Atlas (27 Tau – 3,63mag), Electra (17 Tau – 3,7mag), Maia (20 Tau – 3,87mag), Merope (23 Tau – 4,18mag) a Taygeta (19 Tau – 4,3mag). Ak sa naskytne tmavá priezračná noc, mali by sme bez problémov zazrieť ešte Pleione (28 Tau – 5,9mag), Celaeno (16 Tau – 5,46mag) a Sterope I (21 Tau – 5,76mag). V závislosti od bystrého zraku a atmosférických podmienok v dosahu ešte ďalších sedem hviezd, pričom z odľahlých končín by sme ich mohli napočítať až okolo 20. Deväť najjasnejších hviezd je sústredených na ploche jedného stupňa, no ďalšie hviezdy skupiny môžeme nájsť ešte o stupeň ďalej. Vhodné je pozorovať triédrom prípadne ďalekohľadom, pričom treba použiť okulár s veľmi malým zväčšením a širokým zorným polom, aby sme zazreli celú skupinu. Odhaduje sa, že celkovo hviezdokopa obsahuje 400-500 hviezd, pričom 200 z nich môžeme dokážeme rozpoznať stredným amatérskym ďalekohľadom.

Plejády, so stredom vzdialeným asi 410 svetelných rokov, sú štvrtou najbližšou otvorenou hviezdokopou k našej slnečnej sústave. Jej najjasnejšie hviezdy sú všetko mladí, horúci, modrobieli obri absolútnej magnitúdy od –1,5 po –2,5 (červení obri úplne chýbajú, ale naopak boli objavení hnedí trpaslíci s malou hmotnosťou). Tak napríklad najjasnejšia hviezda Alcyone zdanlivej jasnosti 2,87mag má absolútnu magnitúdu –2,7. Prach, ktorý tak esteticky odráža modré svetlo týchto hviezd v skutočnosti s hviezdokopou vôbec nesúvisí. Plejády sú staré 70 miliónov rokov a vykazujú dlhý pohyb smerujúci von z medvihviezdneho plynu a prachu, z ktorého boli zrodené. V súčasnosti zbežne prechádzajú okrajom Tmavého prachového komplexu v Býkovi. Nie je náhoda, že na farebných fotografiách reflexné hmloviny vyzerajú modré ako samotné hviezdy. Modré svetlo je rozptylované lepšie ako červené, preto je žiara hviezd Plejád na prachu reflexnej hmloviny dobre vidieť.

Najjasnejší členovia kopy v tvare akejsi „naberačky“ dominujú pozadiu slabších hviezd už v triédri alebo malom ďalekohľade. Kopa obsahuje množstvo atraktívnych dvojhviezd. Zvláštny reťazec hviezd 7-8m začína pri dvojhviezde Struve 450 a pokračuje hneď južne k hviezde Alcyone a východne k hviezde Merope, potom smeruje najskôr južne a potom juhovýchodne. Alcyone má vo svojom bezprostrednom susedstve tri slabšie hviezdy, čím vytvára peknú štvorhviezdu. Atlas vytvára s Pleione širokú dvojhviezdu. Ďalšou známou je Asterope – alebo Sterope I a Sterope II, ktorú voľné oko síce nerozlíši, ale už triéder ju zobrazí ako široký pár. Reflexné hmloviny zahalujúce hviezdy „naberačky“ sú najjasnejšie a najľahšie pozorovateľné okolo hviezdy Merope, kde majú aj označenie NGC 1435 (Tempel nebula). Okolo tejto hviezdy sa počas vynikajúcich pozorovacích podmienok môžu blysnúť už v triédri 10×50. Hmlovina vyzerá ako svetlá šmuha, ktorá sa tiahne vzdialenosťou asi desiatich uhlových minút a mierne vystupuje nad jas okolitej oblohy. V ďalekohľade s priemerom objektívu okolo 200 mm pri malom zväčšení môžeme odhaliť slabý závoj hmloviny okolo ďalších dvoch z jasnejších hviezd. Napriek tomu, že sa jedná o reflexné hmloviny, vyzerá to tak, že pomôže i filter O-III, aj keď pravda, že zatieni jej slabšie vonkajšie časti.

Myzer: Malú inšpiráciu možno nájdete v nasledujúcich riadkoch, z jedného pozorovania koncom leta počas veľmi kvalitných podmienok: Hodinu pred koncom astronomickej noci som sa rozhodol zistiť, koľko hviezd asi uvidím voľným okom v Plejádach, ktoré sa už nachádzali dosť vysoko nad obzorom (50 stupňov). Nie je to síce mojim zvykom, ale tentokrát som urobil výnimku a začal všetko zakreslovať. Na papier som preniesol šesť hlavných najjasnejších hviezd nápadnej hviezdokopy (Alcyone, Merope, Atlas, Maia, Electra, Taygeta) a začal sa konečne sústredene pozerať. Ďalších päť hviezd (Pleione, Celeano, Asterope, 18 Tau, HD 23753) bolo celkom ľahkých, pretože najslabšia z nich má 5,76 magnitúdy. Ostatné hviezdy pribúdali už iba postupne, pretože neboli vidieť stabilne a iba občas preblikávali. Preto som im venoval veľa času, s cielom zakresliť ich na správnom mieste a vyhnúť sa chybám. Výsledok bol viac ako nečakaný - napočítal som až sedemnásť hviezd! Skúška správnosti však nasledovala až o deň neskôr, ked som si náčrt porovnával s programom Sky Charts. Všetko bolo spečatené, poloha hviezd jednoznačne sedela so skutočnosťou. Najslabšia zachytená hviezda (SAO 76264) má vizuálnu jasnosť 6,96 magnitúdy. Zhodou okolností je to aj hviezda s nízkym farebným indexom spektrálneho typu A, teda veľmi vhodná na určovanie MHV.